Problém pri rozhodovaní u takmer každého človeka spočíva v jeho presvedčení o vlastnej neomylnosti, o vlastnej pravde, na ktorú má každý právo, no ktorá naráža na pravdu kohokoľvek iného, koho presvedčenie je buď opačné alebo iné. Toto presvedčenie o vlastnej pravde a neomylnosti bráni každému, kto týmto trpí, zaujať taký pohľad na všetky aspekty (či už ide napr. o prácu, o zdravie, financie, či šťastie), ktorý umožní pochopiť vlastnú jednoduchosť a malosť v kontraste so zložitou realitou, ktorá môže nastať. Jednoducho sme príliš namyslení, aby sme si pripustili možnosť vlastnej neomylnosti. Ak by sme ale verejne vyhlasovali, že nemáme na konkrétne otázky jednoznačnú odpoveď, spoločnosť by nás brala ako slabých a zrejme aj preto sme sa dopracovali k stavu, že spoločensky je výhodnejšie zaujať nejaký postoj a tvrdo ho obhajovať, aj keď sa nakoniec ukáže, že sme sa mýlili.
Lenže ak sme všetci tak neomylní, ako je možné, že sa väčšina ľudí zaoberá primárne tým, že chce zarobiť viac, že chce vlastniť viac, že chcú byť títo ľudia úspešnejší (predovšetkým v porovnaní s ostatnými v najbližšom okolí a predovšetkým podľa predpokladaných hodnôt tých ostatných) a pritom sa takmer všetci dopúšťajú chýb, ktoré majú za následok pravý opak toho, čo chcú dosiahnuť? Takmer všetci chcú byť majetní, no iba niektorým sa to podarí a aj to nemusí byť vlastnou zásluhou. Nie je potrebné zaoberať sa tým, ktoré hodnoty sú skutočne podstatné – zdravému zdravie nechýba, preto väčšina zdravých túži po majetku namiesto toho, aby túžili byť naďalej zdraví, no chorému zvyčajne chýba zdravie oveľa viac ako majetok – paradoxne len po moment, kedy vyzdravie. Podstatné je sústrediť sa na to, prečo je „neviem“ často lepšia odpoveď ako jednoznačné stanovisko a to predovšetkým v tých oblastiach, kde sa otázka týka budúcnosti a my nevieme zabezpečiť vývoj udalostí tak, aby sa budúcnosť určite formovala takým spôsobom, že budeme mať pravdu v tom, čo v skutočnosti nevieme ovplyvniť.
Sotva sa treba hrať na analytikov. Všimli ste si niekedy, že analytici, ktorí v minulosti generovali jednu chybnú predpoveď za druhou sa namiesto toho, aby zmenili povolanie, naďalej venujú generovaniu nových predpovedí, opäť prinášajú (väčšinou) chybné závery a na neočakávané udalosti reagujú tak, že to predsa nikto nemohol vedieť? Je jedno, či takýto analytik je sused odvedľa, alebo niekto, koho „renomované“ média označujú za (často) „renomovaného“ analytika.
Omyl tridsiatich jednotiek v rade
Predstavte si čokoľvek, napríklad zisk na deň. Povedzme, že prevádzkujeme predajňu s potravinami a 30 dní za sebou dosiahneme zisk presne 1 jednotku (nech je to jednotka čohokoľvek). Po týchto tridsiatich dňoch dosiahneme zisk 1,5 jednotky a potom bude nasledovať ďalších 30 dní, kedy zas dosiahneme zisk 1 jednotku.
Väčšina pozorovateľov nadobudne dojem, že takmer vždy so železnou pravidelnosťou dosiahneme konštantný zisk 1 jednotku každý deň a že občas budeme mať zisk trošku vyšší. Takmer nikoho nenapadne, že zisk by mohol spadnúť aj pod 1 jednotku a iba málo ľudí bude uvažovať o vyššom zisku ako 1,5.
Ľuďom ale uniká predovšetkým to, že pri návrate k zisku 1 z 1,5 sme zaznamenali prepad zisku. Podvedome budú očakávať minimum na úrovni 1, lenže neuvažujú o možnosti dvoch alebo viacerých dní, kedy nám môže zisk klesať a taktiež nebudú predpokladať možnosť existencie viacerých dní, kedy dosiahneme vyšší zisk ako v predošlý deň. To všetko iba preto, lebo v minulosti takýto prípad nenastal.
Možné vývoje situácie
Nechal som simulovať 403 simulácií pomocou metódy Monte Carlo a ako vidieť, existuje pravdepodobnosť dosiahnutia ziskov, ktoré sa vymykajú bežnému chápaniu. Nielenže sme sa v simuláciách dostali nad zisky dosiahnuté počas posledných 61 dní, ale iba v 35,7% prípadov sme na konci simulácií dosiahli zisk nad 1 jednotku.
Priemerný zisk počas simulácií bol 1, ale mediánový bol 0,9 a rozsah minima a maxima bol 13,1. V posledný deň bol medián pre všetky simulácie iba 0,7.
Prístup so simuláciami sa nedá aplikovať na premenné ako napríklad telesná teplota, množstvo prijatých tekutín, množstvo potrebných hodín spánku denne, preferencie strán pred voľbami, no na veličiny, ktoré nepodliehajú limitom je tento prístup možné použiť a ako sa ukazuje, je často najlepší, čo vieme použiť. Ak by mi totiž niekto ponúkol možnosť investovať do tej fiktívnej predajne s potravinami pri spomenutých denných ziskoch, tak by som do tohto obchodu nešiel. Existujú lepšie možnosti, ako zarobiť.
Existencia alternatívnych situácií
Monte Carlo sa najlepšie vysvetľuje na ziskoch a stratách, pretože vo svete financií panuje dostatočne veľká variabilita na to, aby sme problematiku pochopili. Podstatným faktom, na ktorý je dobré sa zamerať, je existencia trajektórií. Akonáhle sa vydáme jednou cestou, postupujeme ňou ďalej do budúcnosti. Ak sa vydáme inou, pravdepodobne sa táto druhá cesta bude líšiť od prvej. A tretia od druhej, až po poslednú. Žiadna trajektória sa nezhoduje s inými. Tým sa dostávame k termínu ergodicita, ktorý označuje stavy v budúcnosti, kam sa pravdepodobne dostaneme. Pri tipovaní lotérií je ergodickým stavom to, že tipujúci veľmi pravdepodobne skončí so stratou. Pri dĺžke života je ergodickým stavom smrť s narastajúcou dĺžkou dožitia. Pri investovaní je ergodicita závislá od povahy toho, ako a koľko riskujeme. Pri riskantných športoch je ergodicita závislá od toho, aké riziko zranenia podstupujeme, a aká je jeho frekvencia (ako často športujeme a teda podstupujeme riziko). Ak kopete studne, existuje riziko, že dôjde k závalu a vy v tej studni zomriete – ergodicita je to, kam sa zbiehajú trajektórie.Pochopenie toho, že život sa môže uberať iným smerom a že jedným rozhodnutím sa môžeme dostať na viacero miest, je podstatné pre uvedomenie si vlastnej omylnosti. A teda ak si priznáme, že vlastne nevieme takmer nič, a ak sa budeme „vyskytovať“ v simuláciách Monte Carlo s našimi aktivitami tam, kde nám nikdy nehrozí príliš veľká strata, a kde sa môžeme vyskytovať na miestach, kde nám naopak „hrozí“ niečo veľmi pozitívne, tak môžeme získať. Nikde nie je garantované, že riskovaním niečo získame. Ak ale riskujeme tak, aby naša maximálna strata nezmenila naše myšlienky smerom k samovražde a kde sa vystavujeme neobmedzeným ziskom, tak sa môžme dočkať niečoho pozitívneho.
Väčšina ľudí ale nechápe, alebo nechce pochopiť, že budúcnosť zďaleka nezávisí len od nášho rozhodnutia, že rôzne systémy majú rôzne charakteristiky, že ľudský mozog má tendenciu chápať lineárne, že náhoda nie je iba stav 0 a 1.
Kto toto chápe, ten si môže vybrať červenú pilulku. Cesta to ale nie je jednoduchá, pretože budete narážať na enormné množstvo ľudí, ktorí si dobrovoľve vybrali modrú.
